Slovo o BoŽej bÁzni a BoŽej lÁske(1)

            Slúženie človeka Bohu je dané samotným Bohom zrozumiteľne a jednoducho. No my sme sa stali tak komplikovanými a ľstivými, tak cudzími pre duchovný rozum, že potrebujeme dôkladné a starostlivé vedenie a poučenia aby sme mohli Bohu slúžiť správne a Jemu milo. Veľmi často pristupujeme k službe Bohu takým spôsobom, ktorý je v rozpore s Božími ustanoveniami, dokonca je Bohom zakázaný, a ktorý našim dušiam neprináša osoh ale škodí im. Tak napríklad, keď si niektorí vo Svätom Písme prečítajú, že láska je najväčšia z cností(2), že je Boh(3), hneď sa v svojom srdci snažia rozvíjať cit lásky, snažia sa ním napĺňať svoje modlitby a všetko svoje konanie.

            Boh sa odvracia od takejto nečistej obety. On síce od človeka žiada lásku, no lásku skutočnú, duchovnú, svätú a nie rojčivú, telesnú, poškvrnenú pýchou a zmyselnosťou. Boha sa nedá milovať inač, ako srdcom, ktoré je očistené a posvätené Božou blahodaťou. Láska k Bohu je Božím darom. Ta Božia láska sa rozlieva v duši skutočných služobníkov Božích pôsobením Svätého Ducha.(4) Naopak, láska, ktorá patri k našim prirodzeným vlastnostiam, sa nachádza v hriešnej skazenosti, ktorou objíma celé ľudské pokolenie, celú podstatu a všetky vlastnosti každého človeka. Márne sa budeme takouto láskou snažiť Bohu slúžiť a zjednotiť sa s Ním! On je Svätý a spočíva iba vo svätých. On je nezávislý. Neplodným sa stáva úsilie človeka, ktorý sa do seba snaží prijať Boha, keď na to ešte nie je Božia vôľa, hoci človek je Bohom vytvorený chrám, stvorený za tým účelom, aby v ňom Boh prebýval.(5) No tento chrám sa nachádza v žalostnej spustnutosti. Prv než bude posvätený musí byť obnovený.

(1) Творения святителя Игнатия, Том 1 – Аскетические опыты часть первая, Правило веры, Москва 2009, s. 210-252.
(2) 1Kor 13, 13.
(3) 1Jn 4, 8.
(4) Rim 5, 5.

(5) 1Kor 3, 16.

            Už predčasné snaženie sa o rozvitie v sebe citu lásky k Bohu je sebaklamom. Také snaženie okamžite odkláňa od správneho slúženia Bohu, okamžite privádza do rôznych poblúdení, ktoré sa končia poškodením a záhubou duše. Budeme to dokazovať Svätým Písmom a dielami svätých otcov, budeme hovoriť, že nasledovanie Krista sa uskutočňuje pod vedením Božej bázne a nakoniec si ukážeme, že Božia láska je blaženým pokojom v Bohu, do ktorého sa dostávajú tí, čo uskutočnili neviditeľnú cestu k Bohu.

            Starý Zákon, v ktorom bola pravda vykreslená tienisto, a udalosti s vonkajším človekom sa stali obrazom toho, čo sa v Novom Zákone uskutočňuje s vnútorným človekom, hovorí o hroznom treste, ktorému boli podrobení Nadab a Abiu, Áronovi synovia, žreci izraelského národa. V knihe Leviticus je napísané, že obaja vzali svoje kadidelnice, nakládli do nich ohňa a naň tymian, a tak priniesli Pánovi nenáležitý oheň, aký im Pán neprikázal. Len posvätný oheň, ktorý bol uchovávaný vo svätostánku mohol byť používaný pri bohoslužbách izraelitov.(6) Neželaný oheň v kadidelnici izraelského žreca predstavuje lásku padlej prirodzenosti, ktorá sa odcudzila Bohu všetkými svojimi vlastnosťami. Trest opovážlivého žreca predstavuje úmrtie duše, ktorá nerozvážne a trestuhodne priniesla Bohu ako obetu nečistú žiadostivosť, premáhanú smrťou, hynúcu v svojom sebaklame, v plameni svojich vášní. Naopak, posvätný oheň, ktorý sa ako jediný používal pri bohoslužbách predstavuje blahodatnú lásku. Oheň pre bohoslužbu sa berie nie z padlej prirodzenosti ale z Božieho svätostánku. Svätý Ján Lestvičník hovorí, že oheň, ktorý schádza do srdca obnovuje modlitbu. Keď sa modlitba obnoví a vynesie do neba, vtedy sa uskutoční zoslanie ohňa do duše.

            O tom istom nám svedčí aj Nový Zákon v podobenstve o človeku, ktorý prišiel na svadbu v nesvadobnom odeve hoci bol medzi pozvanými. Vtedy povedal kráľ sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami“.(7) Zviazaním rúk a nôh sa myslí odňatie akejkoľvek možnosti k duchovnému prosperovaniu. Presnejšie povedané do takého stavu sa dostáva ten, kto sa rozhodol ísť zlým smerom, kto si to ešte v hriešnom stave namieril priamo k láske, ktorá zjednocuje s Bohom len človeka očisteného pokáním. Pod vyhodením do tmy sa myslí pád mysle a srdca do omylu a sebaklamu, pri ktorých sú všetky myšlienky a všetky city chmúrne a pre Boha absolútne neprijateľné. Sluhovia, do ktorých moci bol nešťastník daný sú démoni, ktorí síce sú nakazení nerozumnou nenávisťou k Bohu, no zároveň sú Jeho sluhami pre Jeho nekonečnú všemohúcnosť a múdrosť. Démoni majú moc len nad tými ľuďmi, ktorí sa svojim samovoľným správaním sami oddávajú do moci démonov. Daný je do ich moci ten, kto sa vydal po Bohom zakázanej ceste, teda ceste unesenia namyslenosťou a svojvoľného odvrhnutia poslušnosti Bohu.

(6) 3M 10, 1-2.
(7) Mt 22, 13.

            Chválená a oslávená je svätá láska vo Svätom Písme. Apoštol Pavol vo svojom prvom liste ku Korinťanom vymenoval dary Svätého Ducha, spomenul dar konať zázraky, prorokovať, rozlišovať duchov, poznať jazyky a povedal: „A usilujte sa o vyššie dary. A ešte vznešenejšiu cestu vám ukážem“.(8) Čo ešte môže byť viac než prorokovanie, konanie zázrakov, či ovládanie cudzích jazykov, ktoré sú dané ako dar od Svätého Ducha a nezískané obyčajným ľudským učením? Veľký Pavol odpovedá takto: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zvučiaci činel. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som roz­dal celý svoj majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže. Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné“.(9) Čo je tým vyšším? „Láska, ktorá je zväzkom dokonalosti“.(10) Je potrebné dosiahnuť dokonalosť vo všetkých cnostiach, aby sme mohli vstúpiť do dokonalosti všetkých dokona­lostí, v ich zliatie, do lásky. „Láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Boh je láska, a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha“.(11) Jediný skutočný príznak dosiahnutia lásky, ktorý je nám dávaný samotným Svätým Duchom je zreteľná prítomnosť Svätého Ducha v nás. Ten, kto sa nestal chrámom Svätého Ducha, nech sa neklame, lebo taký nemôže byť príbytkom lásky. Do našich sŕdc sa láska vylieva skrze Svätého Ducha.(12) Ona je Jeho vlastnosťou. Do koho Svätý Duch schádza, v tom sa zjavuje. „Kto získal lásku, ten sa tým zároveň oblieka v samotného Boha“ povedal svätý Izák Sýrsky.

(8) 1Kor 12, 31.
(9) 1Kor 13, 1-3, 8-10.
(10) Kol 3, 14.
(11) 1Jn 4, 7,16,13.

(12) Rim 5, 5.

            Možno proti tomu bude niekto namietať a povie: „Veď sme kresťania, znovuzrodení sme svätým krstom, ktorým sa uzdravujú všetky neduhy padlej prirodzenosti. Obnovujú sa Boží obraz a podoba v ich prvotnej nádhere. Do človeka sa zasieva Svätý Duch. Odstraňuje sa poškodenie prirodzených vlastností, teda aj lásky“. Ale blahodatný stav obnovenia a znovuzrodenia, ktorý dosahujeme pri svätom krste musí byť zachovávaný a podporovaný životom podľa evanjeliových prikázaní. Pán povedal: „Ak zachováte moje prikázania, zostanete v mojej láske.(13) Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria“.(14) Ten kto nezachováva dary nadobudnuté vo svätom krste životom podľa prikázaní ich stráca. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Neopísateľná a veľká sláva, ktorú pri krste získavame v nás prebýva jeden, či dva dni. Potom ju uhášame privodiac na ňu búrku životných starostí a jej lúče zakrývame hustými oblakmi“. Ožijúc v znovuzrodení krstom, my znovu seba umŕtvujeme životom podľa tela, životom pre hriech, pre pozemský pôžitok a zisky. Svätý apoštol Pavol povedal: „Povinní sme nežiť telu podľa tela.(15) Tí, čo žijú podľa tela, nemôžu sa páčiť Bohu.(16) Zmýšľať podľa tela je smrť(17)“. Blahodať krstu sa míňa účinku, ako žiarivé slnko, ktoré je zakryté mrakmi, alebo drahocenný talent zakopaný do zeme. Hriech v nás začína pôsobiť so všetkou svojou silou, lepšie povedané ešte silnejšie než pred prijatím krstu, a primerane tomu do akého stupňa hriešnosti sa oddáme. No nám dané duchovné poklady sa nám neodnímajú definitívne až do samotnej smrti. Tie poklady môžeme znovu nájsť mocou a slávou pokánia. Oľutovanie hriešneho života, trápenie pre vedomé i nevedomé hriechy, zápas s hriešnymi návykmi, úsilie premôcť ich a trpezlivé znášanie prehier v boji s nimi, nútenie sa k plneniu všetkých evanjeliových prikázaní, hľa, čo je našim údelom. Náleží nám vyprosiť si u Boha odpustenie, zmieriť sa s Ním, vernosťou Jemu zahladiť svoju nevernosť, priateľstvo s hriechom zameniť za nenávisť k hriechu. Pre tých, ktorí sa zmierili je vlastná svätá láska. A toľko ju nehľadáme ani tak my, koľko ju hľadá Boh, aby sme boli schopní prijať ju a prijali sme ju. Pán usvedčí z poblúdenia každého, kto je spokojný so sebou podľa svojej mienky a pre svoju slepotu. Preto každého volá k horlivému pokániu a hovorí nasledujúce povzbudivé slová a sľub: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou. Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne“.(18) Toto hovorí najsvätejšia Láska. Pocit lásky, ktorý si neprirodzene a pyšne prisvojuje hriešnik, čo sa nepre­stáva topiť v hriechu nie je ničím iným, ako jednou klamlivou, násilnou hrou citov a nezodpovedné vytváranie rojčivosti a domýšľavosti. „Kto hreší, ten Ho nevidí, ani nepozná“(19) – Boha, ktorý je Láska.

(13) Jn 15, 10.
(14) Jn 15, 4, 6.
(15) Rim 8, 12.
(16) Rim 8, 8.

(17) Rim 8, 6.

(18) Zjav 3, 20-21.

(19) 1Jn 3, 6.

            Obráťme sa k obyvateľom púšti a hôr, jaskýň, roklín zeme, k tým ľuďom, „ktorých svet nebol hoden“(20), teda k ctihodným mníchom, ktorí sa venovali najväčšej z náuk, ktorú priniesol Pán z neba. Tou náukou je poznanie Boha, a na základe vlastných skúsenosti poznania Boha poznanie človeka. Pri získavaní tohto poznania sa vo svetle svojich vlastných myslí zatemnených pádom neúspešne namáhali a namáhajú mudrci tohto sveta. Tu je potrebné svetlo Kristove! Iba v žiare tohto svetla môže človek vidieť Boha, vidieť seba. Ožiarení Kristovým svetlom, sa ctihodní pustovníci namáhali na pôde svojho srdca, na ktorej našli drahocennú perlu – lásku k Bohu. V svojich, Bohom inšpirovaných spisoch nás varujú pred pohromami, ktoré sú obyčajne následkom predčasného hľadania lásky. Veľmi jasne a zreteľne o tejto problematike pojednáva svätý Izák Sýrsky. Z jeho diel vyberám niekoľko svedectiev a duši prospešných rád.

            V jednom zo svojich diel hovorí: „Premúdremu Pánovi sa páči, že v pote tváre získavame a požívame duchovný chlieb. Ustanovil tak nie preto, žeby sa na nás hneval, ale aby sme sa vyhli zažívacím ťažkostiam a nezomreli sme. Každá cnosť je matkou tej, ktorá ju nasleduje. Ak vynecháš, či opustíš cnosti rodiacu matku, a zameriaš sa na vymáhanie dcér, cnosti sa potom pre dušu stanú zlomyseľnými. Ak ich od seba neodvrhneš, skoro zahynieš“. „Je samozrejme, že duchovná myseľ nasleduje konanie cností. Tomu aj druhému predchádza bázeň a láska. A opäť bázeň predchádza láske. Každý, kto nehanebne tvrdí, že môže získať nasledujúce bez cvičenia sa v predchádzajúcom, bezpochyby pokladá základy záhube svojej duši. Pánom je stanovená taká cesta, že posledné sa rodí z prvého“.

            V päťdesiatom piatom slove, ktoré je zároveň odpoveďou na list ctihodného Simeona Divotvorcu svätý Izák hovorí: „Ty si v svojom liste napísal, že tvoja duša si zamilovala milovať Boha, ale že si nedosiahol to, aby milovala, hoci si veľmi želáš milovať. K tomu dodávaš, že pustovnícky život je to po čom si túžil, že sa ti začalo očisťovať srdce, a že spomienky na Boha tvoje srdce veľmi rozpaľujú. Ak je to skutočne tak, potom je to veľká vec."

(20) Žid 11, 38.